Niekedy je to už od rána blázinec. Rýchlo sa najesť, utekám na autobus, popri tom som v strese či si stihnem kúpiť lístok. Počas prepravy ešte kontrolujem maily, posielam smsky, vybavujem čo sa dá, aby som tzv. mal dobrý time management a stihol všetko, čo sa má v ten deň stihnúť. Pripadám si, akoby som bol vtiahnutý do prúdu poriadne divokej rieky. Spenené vlny ma zalievajú, lapám po dychu, snažím sa zachytiť konárov, ktoré sa mi mihnú pred očami, hľadám spôsob ako sa dostať na breh. A potom sa stane niečo nečakané.
Niekde vo mne sa objaví ostrovček tichosti a pokoja. Akonáhle si to všimnem, tak sa zastavím. Bez ohľadu na to čo robím, prestanem to robiť. Ticho stojím a pozorujem ako svet preteká okolo mňa. Je to, akoby som v jednom okamihu dočiahol nohami na dno v mieste, kde sa rieka rozlieva do lenivej a pokojnej šírky. Dych sa spomalí, vnímanie sa zostrí, myseľ sa skľudní. Ak dovtedy energia prúdila smerom odo mňa, tak tom okamihu sa tok otočí a smeruje ku mne. Vtedy mám pocit absolútnej prítmnosti. Som tu a teraz. Priam mysticko meditačný stav. Aj keď ten stav trvá veľmi krátko, niekedy je to len jeden nádych alebo výdych, čo je možno tak 5 sekúnd, je to stav, kedy mám pocit, že všetko je tak ako má byť. A aj keď trvá tak krátko, tak sa z neho teším a som otvorený tomu, aby sa stal znovu. Nedá sa predvídať kedy sa to stane, ale niekedy tomu pomôžem tak, že sa sám zastavím a čakám. A ono to príde. Niekedy nie, ale aj tak je to zastavenie nesmierne cenné a prínosné. Sú to také mini okamžiky pohodovej spokojnosti, pretože bez ohľadu na to čo riešim alebo čo mám práve v hlave, tak je to vytlačené prostou prítomnosťou. A tak si želám aby tých okamžikov bolo čo najviac.
Máte aj vy vo svojom živote také okamžiky? Podeľte sa s nimi so ostatnými.
