Možno nie vyložene nešťastný ale určite nespokojný. Minulý týždeň nám prišli namontovať vstavanú skriňu. Je to jedna z posledných vecí, kroré sme chceli do bytu, aby sme konečne mali pocit, že už tam máme všetko hotové. Po namontovaní sme sa chvíľku kochali tým množstvom prázdneho priestoru, ktorý sa objavil v nových zásuvkách a poličkách. Ako si asi viete domyslieť, tento príjemný pocit netrval dlho. Prečo? Nuž väčšina ľudí si dáva montovať vstavné skrine okrem iného aj preto aby vytvorili nové úložné priestory, ktorých je samozrejme v bežnom panelákovom byte vždy nedostatok. Ale ako hovorí jedna z variácií Murphyho zákona, je jedno koľko úložného priestoru získate, vždy sa skôr alebo neskôr zaplní a vy budete musieť hľadať a vytvárať ďalšie priestory. Je to nikdy nekončiaci zápas a pokiaľ si náhodou dáte za cieľ tento boj vyhrať, budete potrebovať veľa sily, veľa vytrvalosti a odhodlania.
Po vychutnaní si úspechu prišla druhá fáza. Napĺňanie. A nosili sme a nosili a nosili veci snáď z celého bytu. Po istom čase som mal pocit, že niekde v našej obývačke ústi červia diera, ktorou k nám z neznámeho vesmíru prúdia kvantá vecí, predmetov, krabíc, šanónov,oblečenia a všetkého toho balastu, čo bežný človek zvykne mať v skrini.
Po nejakej dobe som si začal uvedomovať svoju rozladenosť a podráždenosť. Kde sa preboha toľko vecí v našom živote objavilo? Keď sme sa pred 3 rokami sťahovali z garzónky, tak sa všetok náš majetok zmestil do niekoľkých tašiek a 3 kusov nábytku. Všetko sme zvládliť odniesť v jednom aute. Kde sa toho toľko nabralo? Keď si niekedy predstavím, že sa budeme v budúcnosti niekde sťahovať, som zásadne proti aby som bol pri tom. Už celkom chápam keď sa hovorí, že radšej raz vyhorieť ako sa raz sťahovať.
Proste toho bolo akosi veľa. Jedinou cestou ako sa z toho dostať von, bolo radikálne sa zbavovať vecí, ktoré skutočne nie sú pre náš život dôležité. Musím povedať, že myšlienka minimalizmu mi bola sympatická už keď som bol v kláštore a mal som skutočne minimum vecí, ktoré som k životu potreboval. Šťastné to boli časy. A myslím, že aspoň časť z toho sa dá aplikovať aj v dnešnej dobe. O tom ako málo človek skutočne potrebuje som už písal. Naše presvedčenie o tom, čo všetko skutočne k životu potrebujeme si v mnohých ohľadoch žiada kritické preskúmanie. Preskúmanie, ktoré nebude podmienené uľpievaním na veciach a spomienkach, ktoré sú na veci viazané.
Vo filme Malý Budhha prišli k známemu architektovi na náštevu tibetskí mnísi. Vyjadrili potešenie nad prázdnym priestorom (buddhisti majú všeobecne radosť prázdnoty, nakoľko predstavuje bránu do Nirvány:)), ktorý sa v dome nachádzal. Žiadne police, takmer žiaden nábytok, len veľmi skromne, až minimalisticky zariadená obývačka. Od istého okamžiku sa pozerám na miesto kde žijem a neustále si kladiem otázku-čo tu je, je to tu nevyhnuté? Je to užitočjné? Je to krásne a pekné? Ak to nespĺňa jeden z týchto dvoch aspektov-funkčnosť alebo estetiku, začínam uvažovať nad tým, či to skutočne potrebujem. A v mnohých prípadoch prichádzam na to, že nie.
Každý predmet, ktorého sa zbavím, vytvára nové prázdne čisté miesto v mojej mysli. Mnoho únavy a vyčerpanosti, ktorú ľudia v dnešnom svete zažívajú je vytvorená práve mnohosťou, ktorej sa akosi nijako nevieme zbaviť. Veľa vecí, veľa informácií, veľa kontaktov. Málo ticha, málo spomalenia, málo rozjímania.
Minimalizmus je svojím spôsobom forma istého životného štýlu. Štýlu, ktorý je mi sympatický, už zo svojej podstaty, svojou jednoduchosťou, prostotou. A ako si žijem ten svoj život tak zisťujem, že jednoduchosť sa stáva ďalším určujúcim faktorom môjho žitia.
A ako ste na tom vy? Žijete jednoducho? Zbavujete sa vecí? Alebo myslíte, že veci sú pre život človeka dôležité?
Pěkně napsáno. Sice bych neřekl, že je lepší vyhořet než se stěhovat (a to mám v paměti své vlastní stěhování se spoustou krámů), ale jinak souhlasím. Také jsem se po přestěhování začal zbavovat věcí, o kterých jsem roky před tím ani nevěděl, že je mám. Jedno známé pravidlo říká: “Zbav se věcí, které jsi za poslední rok nepoužil a nepotřeboval.” Klidně to jde aplikovat na kratší dobu a rozhodně to přispívá k pořádku jak v mysli, tak i doma 😉
Tak s tym vyhorenim to je len taka “prupovidka”:)) Pravidlo, ktore spominate sa da uplatnit vlastne na vsetko co sa v domacnosti nachadza, hlavne ho doporucujem uplatnit pri obleceni, a to zvlast u zien:)
Účinné je upratovať a pravidelne vyhadzovať – na jar, na leto, na jeseň a na zimu veci, ktoré nenosíte, nepoužívate. Ak ich darujete, potešíte sa dobrým skutkom. Len tentoraz som to akosi prehnala, uz som vytiahla letne veci, zbavila sa par svetrov… a to pocasie .. :))) Tiez ak si chcem nakúpiť nové oblečenie, vyselektujem “staré” – kus za kus a miesto zostáva. Sťahovanie sme prežili trikrát takže už máme skúsenosť s vyhadzovaním vecí ktoré už do nového bytu nepatria. Takže aj sťahovanie je spôsob ako sa zbaviť vecí. Toľko praktické rady, všetkým držím palce nech sa nám darí neobklopovať sa zbytočnosťami.
Ďakujem Karin za pekný komentár. Ta strategie pri vyhadzovaní “kus za kus” sa mi veľmi pozdáva, inak by to nikdy neskončilo a skrine by sa stále plnili.
Když mi děti odmítly pomoc při stěhování některých věcí, v duchu jsem se pochválila, jaká jsem dobrá a tolerantní matka a jak nemožné máme zákony o vydědění. Šlo přitom jen o pár pytlů s oblečením a několik desítek krabic s knihami 🙂
Musela jsem všechno přebrat a vmáčknout do jednoho auta. Měly pravdu, samozřejmě, uznávám to a jsem ráda, že jsem na ně neječela a nemusím se jim teď omlouvat. Knihy možná nejsou z pobytu na chalupě nadšené jako my, ale nedá se nic dělat.
Jinak úplně nejhorší věc na stěhování je sbírka kaktusů.
🙂 kaktusy, tak to už hej:)
Teda že vy vždycky načnete nějaké mé oblíbené téma. Místo abych tříbila větnou stavbu komentářů k Vaší knize, přemýšlím nad jednoduchým životním stylem, který byl mým ideálem už od dětství, přesněji od doby, kdy rodiče začali vyžadovat moji pomoc při úklidu domácnosti. Záviděla jsem japonským dětem a vůbec Japoncům. Moje romantická představa šoguna, jak úplně nahý sedí na rohoži a čeká, až mu jeho věrná gejša vypere, usuší a vyžehlí kimono (už jenom z toho vidíte, jak naivní představy jsem měla), on má v jedné ruce mističku s čajem a v druhé štětec, kterým píše haiku …kolem zmačkané papírky s nedokončenými verši o smějící se vodě, prstících jako květ sakury atd., než si uvědomí, že mu začíná být zima a tak ráznými tahy píše:
Z hor než chladný vítr zavane
chci kimono mít vyprané.
Přitom japonská domácnost už tehdy musela mít věcí než jen rohože na spaní, již zmíněná kimona, čajovou soupravu a misky na saké, meč nebo něco na harakiri, pytlík rýže, pár svitků papíru a chryzantému jako inspiraci pro verše.
Krásny veršík a krásny komentár. Veru s tými japoncami máte pravdu, skutočne je to asi kultúra kde je jednoduchosť priamo v jej základoch a aj keď by vaša predstava o tom ako to tam kedysi vyzeralo, mohla byť naivná, predsa len sa v nej istá pravda skrýva. Nakoniec, pre japoncov minimalizmus a jednoduchosť vzhľadom na málo životného priestoru, ktorý majú je skôr nutnosť, než voľba. Ale aj z tej nutnosti dokázali vysekať krásu.
Stejně jako Karin u nákupu oblečení jenom měním kus za kus a pokud to staré ujde, odnesu ho na charitu, tam berou i hračky, knihy, časopisy, nářadí atd. Taky je možné po předchozí domluvě dát např. nábytek do domova důchodců nebo dětského domova. O knihy a časopisy mají zájem i ve vězení. Také v útulku pro psy a kočky je možné se zeptat, než to jen vyhodit do sběrného dvora.
Někdy se totiž potřebujeme zbavit věcí, které ještě mohou nějak posloužit. Nemusí jít jen o stěhování, řešili jsme takhle pozůstalost.