Pred dvoma rokmi sme si s manželkou urobili výlet do Francúzka. Žiadna cestovka, žiadny hromadný zájazd. Sami sme si našli pekný mini hotelík, sami sme si zorganizovali program a tešili sa na Paríž. Skúseným cestovateľom nie je potrebné nijako zvlášť zdôrazňovať výhody takéhoto typu cestovanie (sloboda, nezávilosť a pod.) A presne aj o to nám išlo, mať úplnú voľnosť v tom kam a kedy pôjdeme. Po náročnom dni sme mali dve možnosti, buď navštívime reštauráciu a navečeriame sa (podotýkam, že nie úplne za lacno) alebo si zájdme do nejakého miestneho supermarketu, kúpime si bagety, syry, fľašu dobrého vína a navečeriame sa na našej izbe. Uhádnete, ktorá možnosť vyhrala? Samozrejme tá druhá, ale pre úplnosť musím dodať, že jeden večer sme  si predsa len na tú večeru zašli:)

A tak tam sedíme na našej malej hotelovej izbe, pijeme víno, odkrajujeme z bagety a syra…a všetko je tak ako má byť. V tej jednoduchosti, prostote a nanáročnosti klasického večerného rituálu je niečo, čo nám vyčarúva úsmev na tvári. Možno je to atmosférou malého parížskeho hotela, možno je to geniom loci Paríža ako takého. Možno je to príjemnou únavou po nabehaných kilomtroch, že sa obaja cítime dobre, uvoľnene, ba nebál by som sa povedať, že až vyložene šťastne. A pri tom nevečeriame v noblesnej reštaurácii ale vytriasame omrvinky z deky na ktorej sedíme a napriek tomu je táto večera jednou z najlepších aké som kedy jedol. Uvedomujem si, ako po mnohé iné razy, že v jednoduchosti je krása, a že na to, aby človek zažíval niečo pekné, príjemné a povznášajúce, nemusí ho to takmer nikdy stáť žiadne veľké peniaze. Spomínam si ako sme, ešte s rodičmi, chodievali na chalupu a na večeru sme mali to, čo sme si opiekli nad ohníkom. Slaninka, špekáčiky-tomu by sa v tej dobe nevyrovnal žiaden luxusný chod zo štvorhviezdičkovej reštaurácie. Po čase mi dochádzalo, že naozaj nejde o to čo je okolo, ide hlavne o to,  s kým v danom čase ste a akou kvalitou je ten čas naplnený. Bol to čas, kedy sme ako rodina boli spolu, kedy sme zdieľali to čo sa nám stalo, smiali sme sa, žartovali, pozerali do ohňa. Všetky tieto spomienky sa mi vracali keď sme sa tešili z našej francúzskej  mini večere. A povedal som si, že tento rituál si zachováme aj keď prídeme domov.

A tak sa aj stalo. Genius loci  Paríža sa možno na našom petržalskom balkóne stratil, ale nie úplne. Trochu som mu pomohol a tak okrem vína, bagety a syrov mám pustené aj francúzke šansóny. A keď  k tomu ešte zapálim sviečku, je to dokonalé.

Mnoho ľudí sa sťažuje na nedostatok času, že všetko strašne rýchlo niekam beží, že nemajú čas nielen na seba, ale ani na rodinu,-svojich známych. A to je smutné. Je to však naše rozhodnutie. Niekedy stačí tak málo. Raz, dva krát za týždeň si urobiť svoju variáciu francúzkej večere, stretnúť sa s rodinou, pozhovárať sa o živote, o tom, čo pekné sme počas dňa zažili. Niečo také je pre naše duše ako voda pre vysmädnutého na púšti. A ani to moc nestojí.

Chcem vás v tom podporiť, nájdite si čas na tieto drobné večerné rituály, ktoré môžu mať nesmierne ozdravujúci účinok na vašu myseľ, srdce a vzťahy. A keď s vám niečo také podarí, určite sa nezabudnite podeliť z ostatnými, že aj vy ste začali zo svojimi “francúzskymi večerami”. Držím vám v tom palce.

photo credit: scpgt