Keď vám všetko padá z ruky-alebo ako prežiť deň blbec

Niekedy je to zlé hneď od rána. Vyspali ste sa tak, že si myslíte, že by bolo lepšie, keby ste večer vôbec nešli spať. Celý ste nejaký dolámaný. A keď sa nad ránom zdalo, že už už si konečne oddýchnete, tak zazvonil budík. Pri raňajkách ste si prevrhli svoju šálku kávy. A aby toho nebolo málo, tak rovno na seba. O všetko sa potkýňate. Všetko vám padá z ruky. A deštrukcia, ktorá sa od vás šíri ako vlnky od kamienka hodeného do jazera sa násobí počtom ľudí, ktorí sú okolo vás. A to je veľmi smutné. Oni za to nemôžu, ale to si v danom okamihu neuvedomujú ani oni ani my. Dá sa vôbec niečo v takom dni robiť. Dajú sa dajako eliminovať  škody, ktoré sa v takom dni stanú? Tu sú 3 nápady ako si s tým poradiť.

1. Jeden starý socialistický vtip hovorí, že keď sa vás pochytí pracovný zápal, máte si sadnúť tíško niekde do kúta a čakať kým vás to prejde. Ono sa to dá uplatniť v pracovnej oblasti asi aj dnes. Ale čo je dôležitejšie, dá sa to použiť aj v prípade, keď ste obeťou dňa blbca. Nie vždy sa to bude dať, ale pokiaľ je to možné, skúste čo najviac obmedziť vaše aktivity, vaše interakcie s druhými. Ideálne sú aktivity, vyznačujúce sa vysokou mierou pasivity, napr. sledovanie televízie, čítanie kníh, bezcieľne potulovanie sa po internete a pod. Dôležité však je, aby okolo vás bolo minimálne množstvo ľudí, ideálne aby ste boli celkom sám. Prítomní  sú často krát zbytočným katalyzátorom, ktorý vás môže provokovať k neuváženým  akciám, žiaľ často smerovanými práve proti nim. Chudáci, majú tú smolu, že sa dostali do našej palebnej línie. Vravieť si, keď sme v bojovom zápale, niečo o súcite, by bolo asi aj zbytočné, tak sa tomu snažme vyhnúť. Ako som už písal vyššie, oni za to predsa nemôžu.
2. Asi nebudeme mať vždy možnosť uprostred pracovného dňa si niekam zaliezť a čakať kým sa to všetko skončí. Ale občas stačí keď kvapká, nemusí hneď pršať. Čo to znamená? Stačí ak výrazne spomalíme naše aktivity a komunikáciu. To vedie k tomu, že sa staneme o niečo viacej všímavými a všímavosť ako, jedna z kľúčových schopností mysle, rozhoduje o tom, ako hlboko sme ponorený v sr….no veď viete kde. Prerušenie a vystúpenie z deja. Aj tak by sa to dalo nazvať. Proste prestante robiť, to čo práve robíte,a  čo sa vám moc nedarí. A zastavte sa. Nerobte nič iné. Možno len tak sedťe na mieste. Alebo si vybehnite pred budovu, alebo na chodbu sa krátko poprechádzať. Je jedno čo to bude. Ide o to, aby to  bolo niečo iné, než ste robili doteraz, aby to bolo pomalšie a aby ste si viac a hlbšie uvedomovali to, čo práve robíte.
3. Vzdajte sa kontroly.To, čo je také útrpné na takýchto dňoch je uvedomenie si, že to vlastne nemáme vôbec pod kontrolou.  Snaha mať veci podľa našich predstáv nám  spôsobuje utrpenie. Chceme aby svietilo slnko  a ono ako naschvál začne pršať. Chceme ísť do kina ako na potvoru sa práve vypredali lístky. Zlostíme sa, hneváme sa, prskáme všade naokolo. Ale to nám aj tak nepomôže. Naša myseľ sa plní hnevom a to nikdy nie je nič príjemné. Ak sa nám to podarí, pretože to naozaj nie je nič ľahké, tak zaujatie nadhľadu a nezaujatého pohľadu, môže byť tým správnym postojom, ktorý zachráni našu myseľ. Uvedomenie si, že všetko čo sa nám deje je veľmi premenlivé a aj tak časom pominie. Dôležité aby sme tomu dali voľný priebeh a umožnili veciam a udalostiam nech “sa dejú” a nech smerujú k svojmu konci. Okrem toho si môžeme uvedomiť, že náš aktuálny postoj, naša životná situácia je vlastne veľmi malicherná a nedôležitá. Aj keď sa to bude niekomu zdať trochu morbídne, tak uvedomenie si vlastnej smrteľnosti všetko postaví do veľmi nedôležitého a nevýrazného svetla. Veď čo iné  je dôležitejšie ako naša smrť. Aby sme sa nenechali pohltiť touto myšlienkou priveľmi doporučujem toto uvedomenie dávkovať vo veľmi drobných,priam stopových dávkach. Aj tak budete prekvapení jeho účinnosťou.

Verím, že aj vo vašom vlastnom živote máte nejaké tie  nápady ako sa brániť takým zlým dňom. Čo robíte aby vás to neprevalcovalo?