Cez prázdniny k nám prišla na návštevu manželkina sestra. Má 13 rokov. Klasický tínedžer, dalo by sa povedať. V tom čase som mal rozčítanú knihu Normálne 70.roky od Juraja Šeba. Mám rád túto sériu “rokov”. Rád si zaspomínam na veci, predmety, situácie, ktoré dajako zmizli z povrchu zemského. A tak sme sa trochu zarozprávali o tom, aké to bolo kedysi a aké je to dnes. Je jasné, že dnešná generácia tínedžerov je niekde celkom inde a má celkom iné starosti než mala moja generácia. Ale okrem iného ma to prinútilo zamyslieť sa nad tým, čo by asi mohlo byť inak, keby sa situácia v 89 nezmenila. Čo by som robil? Kam by som sa dostal? Ako by vyzeral môj život? Ostal by som pri sústruhu až do dôchodku? Snažil by som sa ujsť cez hranice do zahraničia? Bol by som frustrovaný z toho, že by som každý deň musel chodiť do nudnej a nezáživnej roboty? Ako by môj život vyzeral v alternatívnom vesmíre, kde by nedošlo k spoločenskej zmene. A zakrátko sa mi dostala do ruky kniha Viliama Klimáčka Vodka a chróm.
A o nej a mojich pocitoch z nej bude aj táto krátka recenzia.
Mnohokrát sa zasnívame aj počas dňa a predstavujeme si, aké by to bolo keby….keby niečo bolo inak. Keby sme sa tam a vtedy zachovali inak. Možno by sme inak niečo povedali, inak by sme sa zatvárili, a svet by sa tým pádom krútil o trošku inšie. Väčšinou v tých našich predstavách smerujeme k tomu, aby niečo bolo lepšie. Aby nám bolo lepšie. A občas si vydýchneme, keď sa naše predstavy rozbehnú smerom, kam vonkoncom nechce. Potom nám padne kameň zo srdca, že je to len predstava a že môžeme byť radi, že sa to nestalo, ako sa nám to naša myseľ pokúsila predostrieť.
Vodka a chróm je vcelku útla knižka, ktorá ponúka vcelku jednoduchý príbeh a zápletku. Sledujeme hlavného hrdinu z pohľadu dvoch realít, ktoré sa rozostupujú ako nožnice počas jednej z novembrových manifestácií. Jedna dejová línia sa uberá do sveta, ktorý je nám známy, a väčšina z nás si ho prežila, alebo prežíva ho na vlastnej koži. Je to naša každodenná realita, ktorá sa začala utvárať pred viac ako 20 rokmi. Občas je to realita ktorá nás dráždi z mnohých dôvodov, ktoré by napríklad príslušníkovi nejakej diktatúry museli pripadať ako vyložené blbosti. Že sme nenašli v kaviarni wifinu, že sa náš smartfón aktualizuje zrovna keď si potrebujeme niekam zavolať, že nám práve odišla baterka na notebooku a iné, životu nebezpečné veci.
Ale nie je to realita, ktorá sa deje v druhej alternatíve hlavného hrdinu. Realita, ktorá na námestí začína podobne ako to bolo na námestí Nebeského pokoja. Nie pokojne, nie ružovo, nie zamatovo. Ale brutálne, krvavo a tragicky. Ako málo stačí na to, aby sa naše životy začali uberať iným smerom. Stačí jedno rozhodnutie. Možno aj vtedy stačilo. Možno niekto vtedy držal prst na pomyselnom gombíku a vďaka bohu v ňom v kritickom okamžiku prevládol zdravý rozum a neposlal na nás tých policajtov zo samopalmi s ostrými nábojmi namiesto obuškov. Možno stačilo málo a všetko by bolo inak. V tejto druhej, smutnej realite niekto ten gombík stlačil a to viedlo k sérii udalostí, ktoré vyústia do totálneho absurdistanu, vykreslenému na konci knihy.
Kniha to nie je veru veselá. Je to kniha, ktorá mi pripomenula tú kopu vecí, za ktorú by som mal byť vďačný. Mnohokrát nie som, pretože ich považujem za samozrejmosť. Cestovanie, prácu ktorá ma baví, slobodu si robiť v podstate čo chcem. Je to tak bežné, že som si to prestal cenniť a tejto knihe a jej autorovi ďakujem za to, že mi to pomohol znovu si to uvedomiť a oceniť. Vraví sa, že človek si začne vážiť to čo mal, až v momente kedy to nemá. To môže byť ale veľmi bolestivé. Táto knižočka to robí predsa len jemnejším spôsobom. Vďaka za to.
