V roku 2000 som urobil jedno z najdôležitejších rozhodnutí v mojom živote. Rozhodnutie, ktoré bolo výsledkom dlhodobého uvažovania a premýšľania. Rozhodnutie, ktorého dôsledky ovplvynili celý môj život, možno viac než by som si kedy vedel predstaviť. V roku 2000 som sa rozhodol, že sa stanem buddhistickým mníchom a budem tráviť svoj život v buddhistickom chráme v džungli Srí Lanky.
Ak vás čaká takáto zmena a myslíte si, že sa na ňu dokážete pripraviť pred tým ,než sa to stane, tak si niečo neuveriteľným spôsobom nakecávate. Na niečo také sa nedá pripraviť, je to niečo s čím sa môžete vysporiadať, až keď ste na mieste. Váš život sa obráti na ruby. A vy sa v tom všetkom dajako snažíte nestratiť a prežiť ten kultúrny šok, rovnako ako celú kopu iných šokov. Našťastie, nikto nevie pracovať s myslou tak dobre ako buddhistickí mnísi, takže o moje duševné zdravie bolo postarané.
Jedna z vecí, ktoré sú spojené so statusom mnícha, je vzdávanie sa všetkého svetského. A hovoríme predovšetkým o veciach a predmetoch (ale taktiež aj o vzťahoch, pocitoch, stavoch mysle a pod.) Bola to skúsenosť vskutku nevídaná. Zvlášť ak vezmete v úvahu, že svet okolo nás sa nás snaží presvedčiť, že viac je lepšie. Ak sa však stanete mníchom, tak jediné veci, ktoré vlastníte, sú misa na jedlo a róba. A nakoniec to je aj tak všetko čo k svojej existencii potrebujete. Avšak aj keď to vyzerá zvonka celkom jednoducho, proces vzdávania sa vecí a majetku nie je taký ľahký, aspoň pre niektorých ľudí môže byť veľmi náročný. To sa stáva vtedy, keď veci a predmety okolo nás, ktoré vlastníme, určujú kým sme, aká je naša osobnosť, aké je naše postavenie v spoločnosti. Ak sa v takom stave vzdávate vecí, potom je to niečo také, ako keby ste sa vzdávali sami seba a to je málokedy príjemný proces. Vlastne je až tak nepríjemný, že pre mnohých je niečo také absolútne nepriajateľné, preto stavia na istotu a dovolia veciam vo svojom živote aby určovali kým sú.
Každý predmet, každá vec okolo nás, bez ohľadu na jej veľkosť alebo cenu má k našej mysli natiahnuté neviditeľné vlákna, ktorými sa nás drží. Niektoré tieto vlákna sú veľmi silné, niektoré sú slabšie. Ak sa však pokúsime tieto vlákna pretrhnúť, častokrát je naše úsilie spojené s utrpením, ktoré je spôsobené uľpievaním. A tam je aj skrytá odpoveď na to, ako sa vysporiadať s vecami okolo nás, ako obmedziť ich limitujúci vplyv, ako sa oslobodiť od mnohosti, ktorá v našom živote zahlcuje jednoduchosť a ľahkosť.
Jeden z postupov, ako sa oslobodiť od nadvlády vecí, je zamyslieť sa na pravou podstatou všetkého, čo nás obklopuje. Všetko s čím sa denno denne stretávame podlieha plynutiu času.Všetko čo máme a vlastníme speje k zániku. My sme len prechodnými vlastníkmi. Ak teda viem, že niečo čo vlastním, nemá veľkú hodnotu, pretože to už zo svojej podstaty skôr alebo neskôr zanikne, nemá význam sa toho kŕčovito držať. Ono pretrhnutie nitiek,ktorými sú predmety naviazané na našu myseľ je spôsobené práve nahliadnutím faktu, že nič, čo okolo nás je, nestojí za to, aby sme sa tým dali ovládať a kontrolovať.
Chcete tomu ešte pomôcť? Vzdávajte sa vecí. Zbavujte sa ich. Dajte ich preč. Darujte ich. Oslobodťe sa od nich. Skúste si všimnúť, čo z toho, čo v živote vlastníte, je skutočne dôležité a potrebné. Čo keď je vaša domácnosť plná vecí, ktoré ste nikdy nepoužili, prípadne ktoré už dávno splnili svoj účel? Nedovoľte svojim nostalgickým spomienkam, aby vám z vášho bytu alebo izby urobili skladisko.
Ak túto zručnost chcete dotiahnuť k dokonalosti, tak si všímajte, ako sa cítite keď sa vecí zbavujete, keď ich dávate preč od sebe. Veľa ľudí tento okamih popisuje ako by im spadol kameň zo srdca, akoby sa konečne mohli voľne a slobodne nadýchnuť.
A nakoniec, chcete predsa slobodne dýchať, no nie?
