Počet podnetov, ktoré by sme mohli označiť za stresory sa tiahne niekam donekonečna a nedá sa predpokladať, že sa to niekedy skončí. Proste je to tak, že stres sa stal našou dennou súčasťou a vyhnúť by sme sa mu mohli asi len vtedy keby sme sa nechali zavrieť niekde do kláštora, alebo na pustý ostrov. Ale verte mi, ani v tom kláštore by ste od stresu nemali celkom pokoj, a vaša myseľ by sa stala dostatočným stresorom. Stres k nám totiž neprichádza len z vonkajšieho prostredia, ale častokráta sa na nás valí práve odtiaľ, odkiaľ by sme ho najmenej čakali, nášho vnútra. Naša myseľ je tak trochu podrazák, neustále na nás skúša rozličné finty, chce nás dostať, chce byť na koni, chce aby sme sa sa jej podvolili. Nie nadarmo sa v bojových umeniach hovorí, že myseľ je náš najväčší nepriateľ. Dnes sa chcem zamyslieť nad špecialitkou, ktorú naša myseľ zvláda skutočne dokonale. Je to tvorba katastrofickýcn scenárov budúcnosti.
Vyzerá to veľmi jednoducho a každý z nás ma v tejo oblasti viac než bohaté skúsenosti. Predstavme si, že nás čaká pracovný pohovor. Vieme o tejto veci dosť dopredu, preto sa na ňu dokážeme dobre pripraviť. Nie je to pre nás nič nové (však ako by aj mohlo, v súčasnej situácii) a tak asi vieme ako to bude prebiehať. Niečo sa však stane, a nám sa do mysle dostane červíček pochybnosti. Zrazu nám pred očami začnú naskakovať obrazy toho ako na stretnutí koktáme, ako sa tam niekde potkneme, ako oblejeme seba aj pohovorujúceho vodou alebo kávou (preto je lepšie, ak vám niečo ponúkajú, požiadať o obyčajnú vodu, káva ide zo šiat podstatne ťažšie). Ani si to neuvedmíte a po chvíľi ponárania sa v takýchto predstavách si všimnete, že vám akosi prudšie búcha srdce, celkovo ste dajako nervózny, nemáte zo seba dobrý pocit, sebavedomie, ktoré ste si nazhromaždili počas iných podobných situácií je vťahu. Stali sme sa obeťou stresu spôsobeného predvídavosťou. Možno by sme ani nemali hovoriť o predvídavosti, nie je to celkom presné, skôr by sa hodilo, aby sme hovorili o predstavivosti, ktorá je spojená s nejakým plánovaním.
Možno by niekto mohol namietať, že predpríprava na budúce udalosti je dôležitá a že je to prezieravé, ak sa na pohovor, alebo na akúkoľvek inú akciu pripravíme. S tým je samozrejme možné len súhlasiť, istá dávka prípravy na čokoľvek, čo nás v budúcnosti čaká je vhodná. Ale presne v tom to je. V miere. V tom či je predvídavosť naozaj len o zhrnutí si faktov, uvedomení si skutočností, alebo je to o tom, že sa necháme strhnúť do našich predstáv toho, ako to tam bude vyzerať, čo sa asi stane, čo sa pokazí, aké to bude mať na náš život dôsledky a touto predstavou sa necháme paralyzovať.
Prirodzenou otázkou,ktorá nám tu vyvstávam je,ako sa s týmto nepriateľom vyrovnať. Pre zjednodušenie si vytvorme dve kategórie, jednu vnútornú a jednu vonkajšiu. Aké prvky bude mať tá vonkajšia? Ak je niečo, čo sa dá pripraviť a čo nám pomôže byť viac sebaistejší, tak tomu dajem čo je treba. Hovorme o tom čo nás čaká s priateľmi, pripravujme sa spôsobom, ktorý nám vyhovuje, zvážme všetky aspekty a scenáre, ktoré by sa mohli odohrať, ide však o to aby sme sa do toho moc neponorili. Niekde v našej mysli je tenká hranica, kde sa láme racionálne plánovanie do emočného “potápania sa” , alebo možno až “topenia sa”, toho čo nás čaká. Aj keď je okolitý svet veľmi premenlivé miesto, a nie všetko sa dá naplánovať, tak urobme čo môžme, aby sme zvýšili pocit našej sebaistoty.
Potom je tu vnútorná kategória, oblasť, ktorá sa týka toho, čo sa odohráva v našej mysli, to sú naše myšlienky, naše predstavy, ktoré, ak ich necháme príliš rozbehnúť, tak nás celkom pohltia a stiahnu zo sebou. Narastajúci pocit strachu, nervozity, neistoty to je ako snehová guľa, pokiaľ ju nezastavíme, bude na seba nabaľovať ďalšie a ďalšie emócie,a pokiaľ si na to nedáme pozor, tak sa ocitnem v takom pocitovom marazme, že nebudeme vedieť ako z neho nájsť cestu von. Riešenie? Znie jednoducho. Uvedomiť si kam sa moje myšlienky ubarejú a nedovoliť, aby sa z nich stala snehová guľa. Ako to urobiť? Už naši predkovia poznali princíp. Vedeli ako zaobchádzať s démonmi, vedeli sa proti nim chrániť. Prečo som použil pojem démoni, ktoré samo o sebe je pomerne nezvyklé? Je to preto, lebo snehová guľa, ktorá sa začne nabaľovať a mala vznik v nejakej relatívne neškodnej emócii sa stane záplavou, ktorá nás celkom ovládne. A tento stav sa občas podobá tomu, čo by sme označili ako situáciu, kedy človek nemá všetkých 5 pokope. Je to niečo iné, čo riadi jeho konanie, jeho reč – je to emócia, ktorá sa zmenila na démona. A viete, čo je zaujímavé, dokonca existujú kurzy, kde sa naučíte démonov svojej vlastnej mysle krotiť. Poznáte rozprávku o Martinkovi Klingáčikovi? Je to pomerne známa slovenská rozprávka, ktorá okrem iného ilustruje tento princíp v praxi. Chcete sa naučiť krotiť svoju myseľ, aby sa vám nerozbiehala do katastrofickách scenárov? A viete ako to urobila dievčinka v rozprávake? Nuž, jednoducho škriatka pomenovala jeho pravým meno. A tým nad ňou prestal mať moc. Toto pomenovanie môže mať podobu prostého uvedomenia, alebo vnútorného komentára: “Čo blbnem, všetko je ok, nie je dôvod aby som sa takto nad tým stresoval.” Možno to na prvý krát nezaberie, ale netreba sa vzdávať, boj s démonom nie je vždy prechádzka ružovou záhradkou. Ale ten kto bojuje, sa nevzdáva a vyhráva.
Ak máme teda ošetrenú vonkajšiu rovinu problému stresu spôsobeného predvídavosťou, rovnako ako máme zvládnuté základne prvky zaobchádzanie s mysľou a jej vnútornými démony, sme dobre vybavení na to, aby sme sa už nikdy nechytili do pasce katastrofických scenárov. Asi si to bude vyžadovať trochu cviku a možno sa nám hneď na začiatku nebude dariť, ale dajme si trochu času na vyskúšanie a overenie toho či nám tieto postupy budú fungovať. Ak ich vyskúšaťe, teším sa na vaše reakcie.
